Zmätene sa pozrie na svoje nohy. *Predsa mi sľúbil, že bude hneď pri mne,* zamrnčí si v duchu a požmolí lem trička, ktoré má na sebe oblečené. Ruku muža nepatrne odmietne akoby si ju ani nevšimla a pokračuje v ceste ďalej. Stále jej nejde do hlavy ako si mohol dovoliť nebyť tu pre ňu. V čase keď je sama, opustená, bojí sa a nevie čo si má počať medzi cudzími ľuďmi, ktorých nikdy nevidela a nikdy netúžila stretnúť. Pomaly jej začínajú z očí vytekať slzy, no zotrie ich ihneď ako sa jej dostanú na líce. *Bude to v poriadku Rae, v poriadku,* snaží sa presvedčiť samu seba ako sa pred ňou otvorila miestnosť ošetrovne. Mimovoľne jej v srdci zaplanie plamienok nádeje. Možno sa tento muž len pomýlil a v skutočnosti jej otec teraz sedí na posteli a merajú mu tlak. Zaumieni si, že hneď ako skončia jej vyšetrenia pôjde ho hľadať aby sa mohli najesť spoločne. Prosebne pozrie na muža. *Len nech to netrvá príliš dlho.*

Muž ju usadil na postel a ona bola nútená ho poslúchnuť. Nejako extra nechcela na seba vrhať pozornosť, najmä nie v ošetrovni v ktorej vládla rovnaká atmosféra ako v nemocnici doma na zemi. Na takom mieste ste jednoducho nemohli začať kričať alebo pobehovať zo strany na strany. To sa nepatrilo a Raegan to veľmi dobre vedela, preto len sklonila hlavu k nohám, ktoré jej viseli z vysokej postele. Pomykala nimi ako to deti robia na hojdačke a takmer nezaregistrovala keď jej muž telo zoskenuje nejakým zvláštnym skenerom.
Keď jej povie, že sa môže ísť najesť zoskočí na zem a na pár sekúnd má chuť muža chytiť za ruku ako to robievala s otcom. Rýchlo si to však rozmyslí a ruky zloží pozdĺž tela. ,,Nemôžeme ísť skontrolovať či už náhodou nie je hore?” opýta sa ho v momente kedy by ho mala nasledovať do jedálne. V žalúdku jej žalostne zakňučí, no žiaľ za otcom je väčší ako hlad. ,,Prosííííím!”